Martinských RAMCHAT sme tu mali s ich prvým albumom „Atrana“. Dvojku „Nepočaria!“, ktorá vyšla koncom roku 2017, som nepočul, ale fanúšikovia kapely sa vyjadrovali cca tak, že je to ešte lepšie ako debut. To je iste dobre, ak by to bolo naopak, mohol by to byť aj dôvod zauvažovať o tom, či má zmysel pokračovať ďalej. K dispozícii však mám najnovší, v poradí tretí album, ktorý vyšiel 13. novembra u SMA a tak je opäť čas niečo o RAMCHAT napísať.

Čokoľvek potrebujete vedieť o koreňoch tohto spolku, to nájdete v minulej recenzii. Zostava je ako minule, skladieb je deväť, zvuk nahrávky nedáva priestor sťažovateľom. Grafické vyhotovenie obalu je plne v duchu metalových spolkov orientovaných kadejako pohansky, folklorizujúco či duchovne/ezotericky, to tu neprekvapuje. Celé to pôsobí pomerne vkusne, výhrady mám k použitému fontu, prinajmenšom v tejto veľkosti. Laserovú operáciu očí ešte po sedemnástich rokoch považujem za dobrý nápad, v lese sa mi proste neschová nič z toho, po čo tam idem, v iných situáciách vidím možno až priveľa, ale tu som klial viac než pri čítaní obzvlášť vypečených strán v Pařáte.

Po hudobnej stránke u RAMCHAT možno pozorovať vývoj. Debut bol melodický death/black, miestami s trochu gýčovitými „ľúbivými“ pasážami a sladkobolestne rozorvanými melódiami, na ktoré sa chytilo nemalé percento cieľovej skupiny „metalových bojovníkov“. Na novinke „Znelo lesom“ je to trochu inak. Nie že by sme tu zrazu mali black metal, ale po formálnej stránke sa skupina k čiernemu kovu posunula celkom výrazne. Nie k nejakému ortodoxnému a staroškolsky minimalistickému ako v Škandinávii pred tridsiatimi rokmi, Hirax by sa so svojimi gitarovými schopnosťami do takejto polohy možno ani nedokázal donútiť. Tento black (úvodzovky podľa chuti) metal je prepracovaný, melodický, atmosférický a neraz vyslovene agresívny a útočný.

RAMCHAT si ponechali aj kov smrti, seversky melodický, miestami pripomenie harmóniami ten, ktorý hrali AMON AMARTH v časoch, kedy ešte mali viac srdca než kalkulu. Pochopiteľne zostal aj vo vokáloch, Walki tu síce dáva viac čierneho krákania, ale svoj kvalitný hlboký growl neopúšťa. Jeho hrdlo je silnou stránkou RAMCHAT, takéto frázovanie v nie úplne „ľahko zjazdnom“ jazyku ako slovenčina tak, že s trochou pozornosti rozumiete úplne všetkému, si zaslúži uznanie. K RAMCHAT patrí hudobná dramatickosť až teatrálnosť, búrlivá, osudová rozorvanosť a striedanie burácajúcej agresivity s náladovými, zhusta melancholickými plochami. Melódie v molovom duchu, zádumčivosť, akoby sa struny zarezávali do krvácajúceho srdca, poznáte to. Veľká, tragická „kazateľská“ epickosť v „Matka ZEM“, záverečná akoby zhudobnená legenda „Bogyňa“, to sú tie momenty, v ktorých RAMCHAT idú ešte nad rámec atmosférického melodického extrémneho metalu s potenciálom bodovať naprieč metalovým publikom.

Materiál je vyrovnaný, po hudobnej stránke možno v každej skladbe nájsť zaujímavé momenty, každá z nich dokáže strhnúť, pocit „vypchávkovosti“ nemám pri žiadnej. Ešte tu máme texty, tradične v slovenčine, lebo autor chce byť vypočutý, možno chce ľudí priviesť na lepšie chodníčky ? Hirax je v tomto smere prijímaný rozporuplne. Nechcem hovoriť o kontroverznosti, lebo čo je to vlastne kontroverznosť, všakže. Pre nejakého SJW tragikomika prakticky všetko, niekto iný vyhlási za svoju „kontroverznosť“ každú očividnú sprostosť či priamo zvrátenosť (pozri tiež syndróm tzv. „!!!!!vlastného názoru!!!!!“), dnom sú u mňa jednak tí, čo sa snažia byť „kontroverzní“ nasilu, lebo inak zaboha nezaujmú, a tiež tí, ktorí hľadajú „kontroverznosť“ aj tam, kde nie je, lebo zmyslom ich života sa stal ľúty internetový boj. Hirax vie napísať dobrý metalový text, príbeh, samozrejme zemito epický a narvatý drámou i patričným metalovým pátosom, aby som nechodil ďaleko, „Sila ducha“ z debutu nech slúži ako príklad. Na novinke v tomto smere funguje „Neodpúšťam“, úplne to vidím v čb sfilmovaní, muž so zjazvenou tvárou, v nej zapísané zažité hrôzy, vetrisko mu do tváre švihá jeho vlasy a za ním ženie temné mračná po oblohe na prahu súmraku, on cez zaťaté zuby cedí tieto slová... Trochu sebabičujúcej ezoteriky v „Matka ZEM“, iste, večierok sa končí, na útratu nemáme, takto by to povedal cynik/realista. Pohľad na človeka súčasného v „Spanšteli sme“, u Hiraxa obžaloba plytkosti a konzumu. Iný by mohol „bonusovo“ podotknúť aj to, že ešte nežilo na Zemi také rozdrapene chamraďné pokolenie, čo si slobodu plietlo s egoizmom a pri výzvach k elementárnej spolupatričnosti hysterčilo o „izmoch“. Koľko ľudí, toľko uhlov pohľadu.

Inde je to nakomplet typický Hirax, ktorý nesie na krvácajúcich pleciach ťarchu hriechov a krívd zlého a skazeného sveta a musí kričať, aby rôzni „otupení“ konečne otvorili oči. Jednoduchý, prostý človek zeme, ktorému berú a ničia tradície, jazyk, šliapu po tom, čo je mu sväté. To už je niečo, čo ma míňa. Ani netuším, kde to pramení. Jazyk, kultúra, tradície, kladný vzťah k vlasti, povedomie o vlastných koreňoch vidím ako jednoznačne kladné hodnoty, divný je mi ktokoľvek, kto zmýšľa inak. Len mi to niekedy pripadá, že sa možno z akejsi domácej nie tradície, ale zápecníckosti a malosti robí hodnota. Alebo že možno mať idealizované predstavy, ktoré niekto iný naruší svojím odlišným videním a už bijeme na poplach či rovno voláme po potrestaní. (Svojím spôsobom obdivujem každého, kto má o našom národe idealizovanú predstavu aj potom, čo rečený národ dostal k dispozícii lacný internet a sociálne siete.)

Sú to texty, ktoré napríklad tu nie sú len doplnkom k hudbe a autor ich chce mať takto. Je to v poriadku, mám pochopenie pre ľudí, ktorí neprišli na svet preto, aby sa zapáčili každému. Asi by však bolo lepšie vyhnúť sa možným nedorozumeniam, lebo ak v podstate horlím proti zlobe, nenávisti, zákernosti, hádam aj neinteligencii, tak občasným podtextom typu „čo hovorí, uráža nás?!“, alebo odporúčaním vziať slučku, motyku, zaťať ju nad oko (hádam len dáka básnická nadsádzka) dávam muníciu tým, ktorí s nadšením budú páliť do mojej martýrsky odhalenej hrude. Dobre, je to metal, ten má rád skratky, vášne, pátos a aj to, že každý si veci vysvetlí po svojom. Oceňujem, že tu na rozdiel od mnohých nejde o vzývanie nenávisti, ktorá iste ani nebola hlavnou inšpiráciou. Napísané je to dobre, možno nie všeobecne dobre, skôr „metalovo dobre“, kto chce, nájde sa v tom. Sú iné prípady, mal som také CD, hudba všeobecne prinajmenšom slušná, nie moja parketa, ale dobrý zvuk, kvalitný spev. Akurát že keď som sa započúval do textov, bolo to ako návšteva opusteneckých dezolátskych stránok „tento svet je pre mňa zložitý, ide mi teda po krku, za moje trable môže niekto zlý v zákulisí“. Celé som to nedopočúval, kapituloval som pri „čipovaní“ a keďže tu nebudem večne, nenašiel som čas čakať, či dôjde aj na v súčasnosti s obľubou omieľaný „izmus“ :-D Toľko k tomu, nebaví ma miesto recenzovania „konať smutnú povinnosť“.

Nechcem recenziu končiť pri textoch, aj keď mám podozrenie, že Hirax to robí tak trochu naschvál, ľudia sa mu o nich rozpíšu, či už s nadšením, neutrálne alebo so zábavným pohoršením a bitím na poplach. Netuším, ako to majú RAMCHAT vonku, predpokladám, že tam to bude skôr niečo ako „solídne urobený black/death metal zo Slovenska s textami, ktorým nerozumiem, mohli dať aj preklady do angličtiny, ale je to muzikantsky nadpriemerné, variabilné, s kvalitným spevom, kvantami nálad, melódií a harmónií, dajte tomu šancu“. Za seba teda ešte hudobnú stránku zhrniem tak, že „Znelo lesom“ je album poslucháčsky prístupný, urobený tak, aby bol chytľavý, melodický a nabitý vášňou aj „posolstvom“. Po tejto stránke všetko dopadlo podľa plánu.